•  
  •  
  •  
  •  
  •  

História

Chotár obce bol už osídlený v dávnoveku, keď ako najstaršie je doložené osídlenie z doby eneolitu, je to sídlisko s volútovou a želiezovskou kultúrou. Ďalej archeologický výskum tu objavil eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou a sídliská skýtsko - barbarské a laténske. Medzi významné archeologické nálezy patrí rímsky sarkofág.

Obec sa prvýkrát spomína v roku 1172 ako Sysou, keď kráľovský jobagión Konrád daroval svoj tunajší majetok pannonhalmskému opátstvu. V pápežských listinách potvrdzujúcich majetky opátstva sa meno obce vyskytuje viackrát (1225, 1226, 1232), ale v súpise z rokov 1237 - 1240 sa už neobjavuje pod týmto menom. Je pravdepo­dobné, že sa jedná o majetok Erecstö susediaci s Číčovom, z ktorého chotára bol vykrojený. Erecstö totiž opátstvo vlastnilo predtým a aj potom.

Číčov bol vlastne majetkom hradu Komárno a Szolgagyör, ako aj početných drobných zemanov. V roku 1265 kráľ Béla IV. daroval hradné zeme s hradom Komárno komorskému išpánovi z Budy Walterovi a dal opísať ich hranice. V roku 1268 je obec zapísaná pod menom Chychov. Z polohy pri Dunaji obec bola významným miestom, kde žili rybári. V roku 1460 sa spomínajú dve obce pod menom Číčov: Dolný a Horný. Keď v roku 1526 vtrhli do Uhorska Turci, začala sa ich vyše 150 ročná okupácia. 
Kráľ Ferdinand I. v roku 1547 obec Horný Číčov dočasne daroval Vidovi Ugrinovicsovi, Dolný Číčov bol stále majetkom kráľa. V roku 1562 sa spomína Malý a Veľký Číčov, keď bol ich majiteľom komárňanský hradný kapitán János Paxy. V tom čase sa po celom Žitnom ostrove šírili epidémie nákazlivých chorôb a hoci toto územie nebolo Turkom poplatné, podnikali sem ničivé nájazdy. Žitný ostrov bol temer vyľudnený.

Od 16. storočia majetkové diely tu vlastnia aj zemianske rodiny. Od polovice 17. storočia Číčov prešiel do rúk rodiny Zichyovcov a v roku 1776 sa stal sídlom tejto línie rodu. 
V roku 1644 arcibiskup Lippay a potom v roku 1657 arcibiskup Szelepcsényi vyhnal z obce Fél (dnes Tomášov) kalvínov, ktorí sa usadili v časti Číčova, ktorú nazvali Fél. V roku 1681 bola tunajšia kalvínska eklézia zrušená. Obyvatelia Žitného ostrova sa bezvýhradne postavili za myšlienky posledného protihabsburského povstania Ferenca II. Rákócziho (1703-1711), ktoré bolo akousi základňou jeho vojska. Zichyovci zase stáli skôr na strane cisára. Celokrajinská morová epidémia aj tu značne zdecimovala obyvateľstvo.

V roku 1787 tu bolo 110 domov a žilo 714 obyvateľov. V 19. storočí sa z obce vytratili niektoré zemianske rodiny. Ale najväčšie majetkové diely tu vlastnili Zichyovci. V roku 1828 bolo v obci spísaných 165 domova 848 obyvateľov. Boli tu dva obchody (panský a kuriálny), pálenka a pivo (dobré a predajné) sa varilo v panských budovách, ale pálili aj kurialisti a poddaní. Tehly pálilo nielen panstvo, ale aj kurialisti a poddaní. Výnosné bolo súkromné rybárstvo zemepána grófa Zichyho a kurialistov na Dunaji a jazerách. 
Číčov s 970 obyvateľmi, kde žilo aj 21 Cigánov, bola rozvinutá obec hlavne kvôli tomu, že tu bolo sídlo panstva Zichyovcov. 
Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/ 49 očarili aj tunajšieho obyvateľa, do honvédskeho vojska narukovalo 15 Číčovčanov. Inak sa udalosti revolúcie obce nedotkli. Číčov v roku 1863 zničil požiar a často ho sužovali povodne (napr. 1864, 1865, 1899), ale z týchto otrasov sa obyvatelia vždy vedeli spamätať. Neskôr časť obyvateľstva preberala zvyky a oblečenie meštianstva. V tomto období tu bola krčma, viacero obchodov a krámov. V obci bola aj pošta, telegraf, spotrebné družstvo, gazdovský krúžok, ľudová knižnica (dar ministra poľnohospodárstva Ignáca Darányiho) a matrika. 
Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, rybárstvom a mlynárstvom.

Vypuknutie I. svetovej vojny (1914 - 1918) prinieslo pospolitému ľudu len utrpenie a žiaľ, na jej bojiskách padlo 45 tunajších obyvateľov. Koniec vojny a rok 1918 priniesol veľkú zmenu v živote Číčova. Obec sa stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR. Veľkostatok Kálnokyovcov bol v rámci pozemkovej reformy do roku 1930 oklieštený o 4318 ha, teda zemepán hospodáril na 578 ha. Pozemky sa dostali do iných rúk, ale život tunajšieho obyvateľa sa príliš nezmenil, zaoberal sa poľnohospodárstvom a spracovávaním produktov poľnohospodárskej výroby. 
Rozvíjala sa aj remeselná výroba, obec mala svoj lodný prístav a pôsobilo tu viacero kultúrno - spoločenských spolkov. Pre obec bola výhodná aj blízkosť mesta Veľký Meder. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa Číčov opäť stal súčasťou Maďarska. Kálnokyovcom bol veľkostatok čiastočne vrátený.

Vypuknutie II. svetovej vojny (1939 - 1945) znemožnilo hospodársky vývoj a znova trpel hlavne pospolitý ľud. V roku 1944 boli tu najväčšími vlastníkmi majetkových dielov gróf Sándor Kálnoky. II. svetová vojna si vyžiadala krutú daň, životy 83 tunajších obyvateľov. Po ukončení vojny (tu sa skončila 31. marca 1945) sa obec znova stala súčasťou ČSR, ale kľud nenastal. Časť veľkostatku Kálnokyovcov bola rozparcelovaná 80 slovenským rodinám z okolia Trenčína a Oravy (hospodárili tu do roku 1950). 
Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv, aj tu viaceré rodiny dostali bielu kartu na vysídlenie do Maďarska a boli deportovené na nútené práce do Čiech. Boli zatvorené školy s vyučovacím jazykom maďarským. Po roku 1948 sa situácia síce upokojila, ale Číčov sa začal meniť na socialistickú obec. V roku. 1949 sa znova začalo vyučovať v maďarskom jazyku, v júni toho roku bolo založené JRD, ktoré už roku 1950 sa stalo celoobecným. 
Postupne sa začala zlepšovať infraštruktúra obce, zakladali sa povolené spoločensko - kultúrne organizácie (z nich najvýznamnejší Csemadok v roku 1949).

Katastrofálna povodeň v roku 1965 zničila takmer celú obec. Z otrasu sa Číčov rýchlo spamätal, bola postavená nová budova zdravotného strediska (ordinujú tu 3 lekári), základnej školy, obchodu s potravinami a zmiešaným tovarom, ďalšie 2 budovy obchodov, pohostinstva, v rámci IBV viac ako 330 rodinných domov a nová budova kultúrneho domu. Ale na druhej strane Číčov takmer úplne stratil svoj pôvodný výzor, čo je z istého pohľadu škoda.

November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany, ale vývoj v obci nezastal napriek problémom a prehĺbujúcej sa kríze v Slovenskej republike. Rozvíja sa súkromné podnikanie, rodina Kálnokyovcov v rámci reštitúcie časť svojho legálneho majetku dostala späť a v súčasnosti podniká v pestovaní a predaji jabĺk, bolo postavených viacero nových pamätníkov. Slovom obec rozhodne opeknela v nádeji, že tento trend bude pokračovať aj naďalej.

Číčov sa stal členom celokrajinského Spotrebného družstva už na začiatku 20. storočia hlavne z iniciatívy notára Jánosa Décsiho. Neskôr po roku 1925 ako člen Spotrebného a úverového družstva Hanza so sídlom v Galante (v roku 1938 tu malo 158 členov) postavilo tu prízemnú budovu obchodu s krčmou a kultúrnou sálou. V roku 1939 sa stalo členom Spotrebného družstva Hangya so sídlom v Budapešti. Na mieste tejto budovy stojí nová budova krčmy „Koporsós“. 
Obec bola známa aj svojim mlynárstvom založeným už na začiatku 18. storočia, ešte okolo roku 1920 tu mleli 4 vodné mlyny (ako posledný zanikol vodný mlyn Rudolfa Tárnoka). Valcový mlyn, ktorý na začiatku 20. storočia založil József Tárnok, bol poháňaný naftovým motorom.

V roku 1926 bol mlyn prerobený na elektrický pohon. V roku 1947 bola rodina násilne presídlená do Maďarska, objekt sa stal majetkom miestneho JRD, ale časom bolo jeho zariadenie rozobraté. Stará časť mlyna bola zbúraná. Stavbu dnes užívajú malozáhradkári. Pivovar založený Zichyovcami je doložený už v roku 1698, ale v 18. storočí už zanikol, lebo od roku 1726 už niet o ňom správ. V štatistických údajoch Eleka Fényesa z roku 1846 sa tu spomínajú dve pálenice, panská a kuriálna. 
Bližšie údaje sa o nich nezachovali. Panská pálenica stála v majeri Kécs, ktorý do dnešných dní zanikol. Pálenka sa samozrejme varila aj doma. V časti Péró sa nachádzal vrchnostenský bitúnok, ktorý fungoval v rokoch 1900 - 1945. Splašky sa odvádzali kanálom do Dunaja. Tri jednoduché budovy boli zbúrané v roku 1950. Pekáreň tu mala rodina Váradyovcov, ktorá bola zrušená v roku 1945. V časti Péró stáli v 17. storočí pece na pálenie tehál. Pálené tehly sa tu vyrábali do roku 1942. V rokoch 1926 - 1927 bola postavená charakteristická funkcionalistická poschodová budova kasární finančnej a pohraničnej stráže. V súčasnosti je to obytný dom.

Významné osobnosti obce

V miestnom cintoríne je pochovaných viacero významných osobností miestnej histórie. 

Sándor Balázs (1885-1915), padol na bojisku v Rusku. 
Antal Csáktornyay (1826-1890), miestny r. k. farár, inšpektor cirkevných škôl komárňanského dekanátu. 
Zetényi István Csukás (1886-1918), miestny kalvínsky učiteľ. 
Etel Décsi, rod. Vendégh (1918-1992), 50 rokov bola miestnou pôrodnou asistentkou. 
Lajos Décsi (1886-1959), gazda a riaditeľ správy miestneho spotrebného družstva. 
Imre Fehérváry (1949-1982), inžinier drevárenského priemyslu. 
József Gáspár (1812-1890), miestny kalvínsky učiteľ. 
Sámuel Gáspár (1848-1920), miestny kalvínsky učiteľ, významná osobnosť kultúrneho a spoločenského života v obci. Miestna ZŠ od 23. novembra 2002 nesie jeho meno a je tu aj jeho pamätná výstava. 
Sándor Hrotkó (1880-1945), bol 42 rokov miestnym r. k. učiteľom. 
Pál Kiss (1843-1918), kalvínsky farár, diecézny prísediaci sudca. 
Géza Kúr (1893-1981), v rokoch 1920-1945 miestny kalvínsky farár a historik, ktorý po roku 1945 emigroval z Nemecka do USA. Jeho popol v miestnom cintoríne uložili na vlastnú žiadosť. 
József Lindenthaller (1877-1927), správca miestneho veľkostatku, náhrobok vyrobil kamenár Réthy z Györu. 
János Martinkovics (1859-1943), hlavný polesný veľkostatku. 
Károly Misák (1904-1945), padol na bojisku. 
Mária Johanna Minauf (1856-1932), predstavená tunajších Milosrdných sestier. 
Antal Rehoreg, padol za l. svetovej vojny na bojisku v Srbsku. 
MUDr. Štefan Snoha (1929-1979), miestny lekár, busta na náhrobku je dielom sochára Emila Venkova. 
Kázmér Szoke (1877-1927), miestny r. k. farár a dekan. 
Ede Tárnok (1892-1914), miestny kalvínsky učiteľ, padol na bojisku. 
Rudolf Tárnok (1861-1937), majiteľ posledného tunajšieho vodného mlyna. 
Sándor Tárnok (1920-1942), honvéd. 
Miklós Záborczky (1821-1894), hospodár veľkostatku. 
Významnou postavou je aj József Király, v rokoch 1927 - 1945 miestny r. k. farár a dekan, krajinský vyslanec v rokoch 1939-1944. Po roku 1945 sa presťahoval do Maďarska.

Úradné hodiny

Pondelok: 08:00 - 12:30 13:00 - 17:00
Utorok: nestránkový deň
Streda: 08:00 - 12:30 13:00 - 16:00
Štvrtok: nestránkový deň
Piatok: 07:30 - 12:00 12:30 - 14:00

Fotogaléria

Kalendár


Všetky práva vyhradené.

Rozširovanie článkov a fotografií uverejnených na tejto web stránke, vrátane ich akejkoľvek časti, v tlačenej alebo v elektornickej forme, v maďarskom, slovenskom alebo v akomkoľvek inom jazyku je možné len s predchádzajúcim písomným súhlasom starostu obce Číčov.